CHLAPEC A OPIČKA

            Jedna poviedka hovorí o kapitánovi plachetnice, ktorý so sebou na cesty brával niekedy aj svojho syna. Chlapec mal malú opičku a obaja sa veľmi radi šplhali nahor a nadol po lanách na obrovskej lodi.

            Raz sa stalo, že opička sa vyšplhala až úplne nahor, na vrchol stožiaru. A chlapec za ňou. Vyliezť nahor nebolo ťažké, horšie to bolo zliezť nadol. Navyše sa schyľovalo k búrke a loď sa na vlnách kolísala z jednej strany na druhú.

            Chlapec kŕčovite objímal sťažeň a veľmi sa bál. Výstup nahor ho vyčerpal a sily ho začali opúšťať. Bolo jasné, že dlho sa hore neudrží. A keby spadol na tvrdú palubu lode, zabil by sa.

            Otec zdola s hrôzou zistil, v akej je syn situácii. Nechal si priniesť trúbu a zakričal naňho: „Keď sa loď nakloní na stranu, skoč do vody!“ Ale chlapec spanikáril. Bál sa skočiť do rozbúrených vĺn. Otec to videl a preto si kázal priniesť pušku. Namieril na syna a vykríkol: „Chlapče, až sa loď nakloní, skoč do vody, lebo ťa zastrelím!“

            Chlapec pochopil, že otec to myslí vážne a tak, keď sa loď naklonila na stranu, skočil do vody. Svalnaté paže jedného z námorníkov ho vytiahli späť na palubu.

            „Skoč do vody, lebo ťa zastrelím!“ Tak ako nepochopiteľné boli pre chlapca otcove slová, rovnako sa môžeme cítiť i my, keď nás Boh nevypočítateľným spôsobom vedie búrkami nášho života.